Košická detská historická železnica je hrdou nositeľkou Železničného parného dedičstva, ktoré bolo v roku 2025 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Na území dnešného Slovenska sa parné železnice výraznejšie rozvíjali od polovice 19. storočia. Výstavba dráh natrvalo zabezpečila plynulú dopravu tovarov a neskôr ľudí. Súčasťou železničnej siete sa stali aj úzkorozchodné trate. V tiahlych dolinách Karpatského oblúka tak vznikol efektívny dopravný systém lesných železníc. Okrem nich existovali poľné, cukrovarské, priemyselné, banské, stavebné, vojenské, ale aj lokálne, lanové, turistické či dokonca detské – pionierske dráhy. Na niektorých z nich sa dodnes udržuje pri živote prevádzka parných rušňov: Čiernohronská lesná železnica v Čiernom Balogu, Košická detská historická železnica, Oravská lesná železnica v Oravskej Lesnej – Tanečníku, Kysucká lesná železnica vo Vychylovke, Považská lesná železnica v Pribyline či Nitrianska poľná železnica a ďalších 10 rušňových dep na Slovensku (Bratislava – Východné, Bratislava – Hlavné, Vrútky, Prievidza, Nové Mesto n. Váhom, Poprad, Tisovec, Zvolen, Košice, Haniska pri Košiciach).
Zachovávaním železničného parného dedičstva dochádza nielen k oživovaniu kultúrnych a technických pamiatok, ale aj k udržaniu zvykov, zložitých zručností, veľkého súboru činností, znalostí a vedomostí najrôznejších profesií, ako sú: uhliari; zapaľovači, popoliari, kotlári, predkurovači, ložiskári, zámočníci, hodinári, vymývači kotlov, udržiavači ohňa, vyhasínači , vzduchári, „westingári“ (opravári bŕzd). Z celého radu špecifických zvykov sa na väčšine miest zachovalo privítanie nováčika umazaním sadzami či zavretím do dymnice, nosenie čiapky – tzv. rádiovky učňami či nosenie bielych rukavičiek rušňovodičom.
Úloha ľudí, ktorí sa snažia zachovávať parné dedičstvo, je nezastupiteľná pre udržanie celého súboru týchto znalostí a zručností potrebných pre živú parnú prevádzku.
Komunita udržiavateľov tradície prevádzky parných rušňov naďalej odovzdáva informácie a praktiky z generácie na generáciu. Pôvodne sa tak dialo v komunite železničiarov inštitucionálne, dnes predovšetkým v komunite nadšencov, ktorým nie je ľahostajný osud činností a znalostí spojených s prevádzkou parných lokomotív. Z tohto dôvodu ani ukončenie parnej trakcie na našich železniciach po roku 1980 neznamenalo definitívne ukončenie parnej prevádzky. Tá sa postupne sústredila na oblasť rozvíjania kultúrneho a technického dedičstva, múzejnej prezentácie a cestovného ruchu.
